A.V.Samochin, Ju.V.Gotovskij

 

Praktická elektropunktúra podľa metódy R.Volla

 

Biofyzikálne aspekty fenoménu testovania medikamentov

Bohužiaľ, ani jeden zo súčasných spôsobov elektropunktúrnej diagnostiky a terapie nevyvoláva toľko protirečivých diskusií ako elektropunktúrne testovanie medikamentov. Existencia toho fenoménu ako vedeckého faktu  z pohľadu súčasných biofyzikálnych predstáv o vzájomnom pôsobení  objektov živej a neživej prírody vyvoláva dohady. Ako hovoril Claude Bernard: „ Ak sa nájde fakt, ktorý protivorečí existujúcej teórii, musíme ho uznať a odvrhnúť teóriu.“

Elektropunktúrne testovanie medikamentov bolo objavené v roku 1954 R.Vollom, keď v spoločných skúmaniach s Glazer-Turkom neočakávane zistili, že medikamenty nachádzajúce sa blízko akupunktúrnych bodov človeka môžu zásadne zmeniť ich elektrické parametre do lepšej alebo horšej strany.

Skúmania prevedené F.Morellom ukázali, že medikamenty zlepšujúce elektrické parametre biologicky aktívnych bodov (BAB) pri ich následnom zavedení do organizmu pacienta, už po 15-20 minútach sú schopné znižovať rýchlosť klesania erytrocytov (sedimentáciu), napr. zo 40 do 20 mm/h.

Zaujímavým sa ukázal fakt, že  efekt elektropunktúrneho testovania medikamentov bol pozorovaný aj v tých prípadoch, ak testovaný medikament sa nachádzal v sklenenej ampulke , následne sa „zapojil“ do meracieho obvodu diagnostického aparátu, umiestnil sa na kožu pacienta alebo do vnútra pasívnej valcovitej elektródy.

Ďalšie výskumy R.Volla a F.Kramera ukázali, že reprodukovateľnosť elektropunktúra testovania medikamentov (ETM) nezávisí od toho v akej forme alebo akého typu sa liečivo testuje , napr. ako roztok, tabletka, prášok, kapsula, či sú v sklenenej ampulke, hliníkovej fólii alebo v bielom papieri.

Získané výsledky R.Vollom a jeho kolegami položili základ vypracovania nových metód liečenia založených na individuálnom výbere liečiv, naordinovanie optimálneho dávkovania  a vzájomného pôsobenia medzi sebou bez zavedenia do organizmu človeka, t.j. dištančne, a zároveň poslúžili ku skúmaniu biofyzikálnych mechanizmov a základov daného javu.

Jednou zo základných hypotéz, ktorou sa pokúšali vysvetliť ETM bola hypotéza o elektromagnetickom základe vzájomného pôsobenia žiarení živej a neživej prírody. Predpokladalo sa, že rôzne liečebné prostriedky majú vlastné spektrum charakteristických elektromagnetických vlnení, vyvolávajúce v prípade súladu s frekvenciou elektromagnetických vlnení biologického objektu (orgánov, tkanív, buniek, bielkovín atď) rezonančnú odozvu vyjadrenú zmenou elektrických parametrov biologicky aktívnych bodov.

Na potvrdenie tejto hypotézy bola F.Vernerom vybraná skúška dôkazu toho, že rôzne medikamenty (objekty neživej prírody) nemajú rovnaké spektrá charakteristických vlnení (obr.1). Modelom slúžili roztoky homeopatických prostriedkov v rôznych potenciálov.

Obr.1 Model sledovania spektier  elektromagnetických vlnení homeopatických liečiv

Homeopatické lieky sa naberali do injekčnej striekačky, kovová násadka a ihla ktorých slúžila ako elektródy na zapojenie k zariadeniu a vytvorili vysokoohmový  Winstonov mostík a generátor elektrických vlnení s frekvenciou impulzov od 0,9 do 10 Hz. Počas týchto experimentov bolo dokázané, že rôzne homeopatické prostriedky, ako aj ich rôzne potenciály nemajú rovnaké rezonančné odozvy na elektromagnetické vlnenia rôznej frekvencie.

Zistilo sa, že hlavná rezonančná frekvencia demonštrovaného prostriedku Aurum metallicum (zlato) a potenciálu D6  je 6Hz a prostriedku Belladonna D6 – 9,2Hz. Spektrum rezonančných frekvencií sa nachádza vo vysokej oblasti spektra elektromagnetických vlnení pri zvýčenej potencii homeopatických preparátov.

Spolu s tým sa nedostatkom ukázalo, že vedci mali k dispozícii jen úzku škálu elektromagnetických vlnení v intervale 0,9-10Hz a brali do úvahy aj vyššie harmonické.

Odhliadnuc od týchto výsledkov, veľa biofyzikov a lekárov sa v 70.rokoch k nim skepticky stavalo. Experimenty skúmania biofyzikálnych mechanizmov ETM  pokračovali rôznymi cestami a získané výsledky boli útržkovité a dávali  čiastočné odpovede len na niektoré otázky.

Experimenty F.Vernera ukázali, že reprodukovateľnosť  ETM nezávisí od dĺžky elektrického vodiča (kábel pasívnej elektródy) oddeľujúceho pacienta od liečiva na vzdialenosť  väčšiu ako 15 metrov a od umiestnenia ampuly s liečivom do vákua (obr.2). Zánik ETM bol len vtedy, ak sa na vodič umiestnil permanentný magnet zohrávajúci úlohu „ventila“

Obr.2 Schéma sledovania reprodukovateľnosti ETM vo vákuu pri použití permanentých magnetov a elektrických vodičov rôznej dĺžky

Z množstva iných výskumov si zaslúži pozornosť práca F.Kramera, skúmajúca vzdialenosť žiarení elektromagnetických vlnení medikamentov a ich zobrazenie rôznymi materiálmi.

Na zistenie vzdialenosti žiarení elektromagnetických vlnení medikamentov bola použitá jednoduchá schéma pozostávajúca s konštantého vzdiaľovania sa medikamentu od kovových kruhov rôzneho priemeru, t.j. testovanie medikamentov cez vzdušnú medzeru vytvorenú kovovým vodičom- kruhom a stenou ampulky s liečebným preparátov (obr.3)

Obr.3 Schéma sledovania vzdialenosti vplyvu elektromagnetických žiarení medikamentov

V súčasnosti je ťažko povedať,aký cieľ sledoval autor týmto experimentom a či predpokladal, že ním ustanovená vzdialenosť žiarenia elektromagnetického vlnenia medikamentu pohybujúca sa podľa potenciálu od 7 do 21 mm zodpovedá dĺžke vlny v GHZ. Asi nie, pretože v jeho opisoch pravidiel testovania medikamentov sa podčiarkuje, že ampulka s preparátom musí smerovať na pacienta sférickou časťou (podobne ako optická šošovka), pretože pri dennom alebo umelom svetle môžu pôsobiť na biologicky aktívne body do vzdialenosti 1,5 m.

Sériu experimentov vykonal F,Kramer na základe osobnej prosby R.Volla. Z týchto experimentov vyplynuli nasledujúce fakty:

  • ETM sa neprevádza, ak testovaná ampulka s liečivom je obalená materiálom neprepúšťajúcim infračervené žiarenie (napr.čierny papier, drevo, kartón atď)
  • ETM sa neprevádza, ak testovaná ampulka s liečivom sa nachádza za zelenými listami rastlín alebo je umiestnená do roztoku chlorofylu, hemoglobínu a iného biologického prostredia (sliny, moč atď), oslabuje sa pri používaní zelených listov alebo lupeňov červenej farby a nemení používaním lupeňov bielej farby
  • ETM sa neprevádza v, ak testovaná lekárska látka je v sklenenej nádobe tmavej farby s hrúbkou stien viac ako 5 mm.

Zosumarizovaním vyššie uvedených údajov môžeme urobiť záver, že spektrá elektromagnetických vlnení liečebných preparátov sa  môžu nachádzať v infračervenej oblasti vlnových dĺžok a pohlcovať sa  biologickými prostrediami.

Vo faktoch reálnej existencie ETM je rad nedostatkov, na ktoré poukazujú oponenti ETM: po prvé subjektivizmus procesu testovania liečebných prostriedkov nevynímajúci hypnosugesciu pri komunikácii lekára s pacientom, placebo efekt; po druhé zmena elektrických parametrov biologicky aktívneho bodu vplyvom viacnásobného elektrického a mechanického podráždenia.

Na prekonanie nedostatkov špecialistami ETM museli byť predložené viac utvrdzujúce z vedeckého pohľadu dôkazy a fakty reálnej existencie ETM a do nich zahrnuté modelovanie v sústavách in vivo a in vitro.