GOTOVSKÝ, KOSAREVA, FEDORENKO, PEROV

 

ELEKTROPUNKTÚRNY VEGETATÍVNY REZONANČNÝ TEST

 

Vznik a rozvoj niektorých metód elektropunktúrnej diagnostiky

 Elektropunktúrna diagnostika, tak ako aj iné  metódy diagnostiky a liečby s použitím akupunktúrnych bodov alebo zón kože, má svoju dávnu históriu. V západnej medicíne sa termín elektroakupunktúra ako aj metóda sama prvý krát objavili vo Francúzsku v roku 1825, kedy vyšla kniha francúzskeho lekára J.B.Sarlandiera. Nápad použiť elektropunktúru bol opísaný v roku 1940 francúzskym lekárom Rogerom de la Fuÿe (1890-1961),ktorý na tieto účely skonštruoval prvý prístroj.  Opísané im metódy boli bližšie skôr k súčasnej elektropunktúre, pretože elektrický náboj (Sarlandier) alebo elektrický prúd (de la Fuÿe) sa vedie prostredníctvom do tela zavedených ihiel. De la Fuÿe svoju metódu nazýval „diatermická akupunktúra“.

V ruskej literatúre je prvou informáciou článok napísaný profesorom Sankt-Peterburgskej lekársko-chirurgickej akadémie Prochorom Alexejevičom Čarukovským (1790-1842). V pozadí častej citácii v rôznych publikáciách sa neupriamuje pozornosť na to, čo Čarukovský uviedol: „ je potrebné spojiť napichovanie ihlami s galvanizmom alebo elektrinou“, t.j. upozornil na zosilnenie liečebného efektu akupunktúry v spojení s elektrinou. Preto tento článok môžeme brať do úvahy ako prvú zmienku o elektroakupunktúre v ruskej literatúre.

Nasledujúci vážny krok v rozvoji a ďalšia realizácia nielen elektroakupunktúry, ale aj všetkých inštrumentálnych metód hľadania a identifikácie akupunktúrnych bodov a zón kože urobil francúzsky fyziológ Jacques-Emile Henri Niboyet (1913-1986). V polovici 50.rokov J.E.H. Niboyet pomocou špeciálne skonštruovaného prístroja zistil, že elektrický odpor kože pri jednosmernom prúde v miestach zodpovedajúcim akupunktúrnym bodom je menší ako na vedľajších miestach. Objav zvláštností akupunktúrnych bodov, ako ukázali ďalšie výskumy J.E.H.Niboyeta, zodpovedali cestám akupunktúrnych kanálov (meridiánov) a elektrické charakteristiky, ako bolo ním vedecky dokázané, boli na tele zachované dovtedy, pokiaľ sa nenarušla celistvosť kože.

K elektropunktúrnym metódam diagnostiky, ktoré používajú korporálne body na koži patria metódy elektropunktúrnej aurikulodiagnostiky a aurikuloterapie. Elektropunktúrna aurikulárna diagnostika bola objavená francúzskym neurológom Paul Nogierom (1908-1996), ktorý prvý objavil zmenu napätia pulzu radiálnej artérie pri stimulácii bodov na ušnici. Na základe toho bol tento efekt pomenovaný P.Nogier aurikulo-kardiálnym reflexom, a neskôr vaskulárnym autonómnym signálom, čo poslúžilo ako fyziologický základ aurikuloterapie a aurikulodiagnostiky. Objavený P.Nogierom  vaskulárny autonómny signál sa stal v skutočnosti spojivom medzi východnými a západnými lekárskymi koncepciami. P.Nogier sa stal prvým, ktorý dokázal možnosť ako dosiahnutia liečebného efektu cestou vplyvu na body na ušnici, tak aj dosiahnutia diagnostických cieľov. Na základe týchto metód P.Nogier vyslovil hypotézu, podľa ktorej celé telo človeka je premietnuté do ušnice človeka. Na základe tohto, bola P.Nogiera vypracovaná prvá topografická  mapa aurikulárnych bodov a zón, ktoré sú premietnutím na ušnicu vnútorných orgánov, horných a dolných končatín, chrbtice atď. Prevenstvo P.Nogiera je aj v tom, že zaviedol výrazy „aurikuloterapia“ a „aurikulodiagnostika“ Princípy aurikulodiagnostiky a aurikuloterapie sformulované P.Nogierom sa v dnešnej dobe používajú v súčasnej medicíne.

Uprostred množstva diagnostických metód, používajúcich určenie elektrických a iných parametrov kože, najviac používané v ambulančnej a klinickej praxi, sa v praxi najviac používa elektropunktúrna diagnostika vypracovaná nemeckým lekárom Reinhardom Vollom.  Na základe metodiky R.Volla boli H.Pflaumom a H.Schimmelom rozpracované nové diagnostické metódy, ktoré ju doplnili a rozvili. To bolo  kvalitatívnym skokom k podrobnejšej diagnostike, ktorá zabezpečila objektívne zistenie príčinno-následných spojení chorôb a patogenetický postoj k liečeniu.

Elektropunktúrna diagnostika najprv v ZSSR a neskôr v Rusku sa dostala do povedomia a rozvíjala sa ako elektropunktúrna reflexodiagnostika a terapia alebo spôsob reflexoterapie. Tento výraz, ktorý sa používal v inom význame ako ho používal Henry Jarricot (1903-1989) sa používa riedko. Reflexoterapia sa vo Francúzsku používa v širokej miere, avšak v inom význame ako v Rusku. Základom  elektropunktúrnej terapie , vo väčšine prípadov, je princíp terapeutického vplyvu na vnútorné orgány a sústavy organizmu cez definované zóny alebo body na koži jednosmerným alebo striedavým elektrickým prúdom. Zvláštnosťou a hlavnou prednosťou tejto metódy v porovnaní s elektoakupunktúrou je jeho neinvazívnosť. Sú aj iné druhy liečby, pri ktorých je dokázaný vplyv rôznymi fyzickými faktormi alebo farmaceutickými prípravkami. K týmto vplyvom patria mechanické vplyvy (akupresúra), vplyvy tepla (termopunktúra), vplyvy zvuku alebo ultrazvuku (sonopunktúra), vplyv jednosmerného alebo striedavého magnetického poľa (magnitopunktúra), laserového vplyvu (laseropunktúra,), vplyvu elektromagnetického žiarenia milimertrovými alebo vysokofrekvenčným vlnením ( vysokofrekvenčná punktúra), mikroelektroforetické podávanie liekov alebo  ultrazvukom (farmakopunktúra alebo fonoforéza) atď.

Je potrebné dotknúť sa významu výrazov, ktoré sú synonymá, napr.elektrostimulačná reflexoterapia, pod ktorou je chápaný vplyv elektrického prúdu na akupunktúrne body, ktorá spája v sebe dve metódy liečby – elektropunktúru a elektroakupunktúru. Tak isto s výrazom reflexoterapia sa často používa výraz  reflexodiagnostika.

 

Základné princípy a metódy punktúrnej diagnostiky

 Metódy rozoznania stavov človeka sú norma (zdravie) a patologický stav (choroba) a sú oblasťou  lekárskej diagnostiky. Diagnostické metódy, v základe ktorých je používanie rôznych technických prostriedkov (inštrumentov, prístrojov) a ktoré boli rozšírené v druhej polovici 20. storočia patria do inštrumentálnej diagnostiky. Typ inštrumentálnej diagnostiky, v ktorej sa používajú zóny alebo body na koži patria k inštrumentálnej punktúrnej diagnostike. Rôznorodosť neinváznej diagnostiky je založená na predstavách jednotlivých bodov na koži, ktoré sa podľa viacerých autorov nazývajú „akupunktúrne body“,“biologicky aktívne body“, „biologicky aktívne zóny“, alebo „meracie body“.

Vo všetkých časoch koža človeka priťahovala k sebe pozornosť lekárov, pretože stav organizmu má priamy vplyv na povrch tela, čo sa odráža v jednotlivých parametroch povrchu kože. Stavy kože, ako kritériá diagnostiky sú využívané v medicíne odnepamäti, pretože koža sa vyvíjala v embryonálnom procese , vnútorné orgány z mezo- a ektodermy, a zachovala funkčné spojenie s nervovou sústavou, ktorá sa vyvíjala segmentárne. Vo výsledku vznikli metamerno-receptórne zóny so  zvláštnosťami spočívajúcimi v tom, že nielen vplyv na jednotlivé časti kože vyvoláva zmeny v metamerno-segmentárnom type v jednotlivých orgánoch alebo sústavách, ale aj koža sama odráža ich funkčnosť. Zmena stavu receptorov na koži tiež môže pochádzať z vnútorných orgánov ako výsledok vzniku a rozvoja patologických zmien. K takým dobre odsledovaným stavom patrí zvýšená citlivosť jednotlivých zón kože pri chorobách vnútorných orgánov, ktoré dostali názov zóny Zacharina-Heada.  V roku 1889 ruský lekár G.A. Zacharin  a o niečo neskôr v roku 1893 anglický lekár H.Head  zadefinovali na koži také zóny s topografickou lokalizáciou, v ktorých pri vzniku patologických javov vo vnútorných orgánoch, sa bolesti odrazili v mieste s chorobnou alebo teplotnou  hyperestéziou. Je známe, že koža je zložitou afferentno-efferentnou sústavou, stav ktorej odráža nielen látkovú výmenu, výmenu energie a vzájomný vzťah organizmu k okoliu, no aj energetický status jednotlivých orgánov alebo sústav. Odráža sa to v zmenách funkčného stavu kože, jej jednotlivých zón a bodov, vrátane akupunktúrnych bodov zjednotených do kanálov alebo meridiánov.

Punktúrna diagnostika sa rozvíjala cestou hľadania  najviac informatívnych diagnostických metód zápisu a kritériom výberu zón alebo bodov na koži pre dosiahnutie týchto cieľov. V tradičnej čínskej medicíne bola najrozšírenejšia metóda palpácie bodov na koži zacielených na vystúpenie bolestivých zón.

Pokrok v oblasti elektropunktúrnej diagnostiky bol dosiahnutý vývojom v Rusku a za hranicami špeciálnych elektronických diagnostických prístrojov určených na sledovanie elektrických parametrov biologicky aktívnych zón a bodov kože. Viacnásobné výskumy prevedené v oblasti elektropunktúrnej diagnostiky  dokázali, že funkčný stav orgánov a tkanivových sústav sa môže odrážať vo forme zmenených elektrických parametrov a s nimi spojených biologicky aktívnych bodov a zón kože.

V súčasnosti, bez ohľadu na rôznorodosť metód a prístrojov, neexistuje jediný metodický prístup k inštrumentálnej punktúrnej diagnostike. V najširšom zmysle k inštrumentálnej punktúrnej diagnostike sa radia také metódy, ako zistenie teploty na bodoch na koži, citlivosť na termiku, elektrického potenciálu, optických vlastností, elektrického odporu atď.

 

Súčasné metódy elektropunktúrnej diagnostiky

 Najrozšírenejšie metódy punktúrnej diagnostiky sú:

  • elektro(aku)punktúrna diagnostika podľa R.Volla (Electroacupuncture according to Voll, EAV)
  • elektropunktúrna diagnostika „ryodoraku“ podľa Y.Nakatani
  • elektropunktúrny štandardný vegetatívny test podľa A.I.Nečuškina
  • aurikulárna elektropunktúrna diagnostika podľa P.Nogiera
  • bioelektronická funkčná diagnostika (bioelectric function diagnosis, BDF) podľa H.Pflauma
  • elektropunktúrny vegetatívny rezonančný test (VRT alebo VEGA-test) podľa H.Schimmela

V posledných rokoch sa objavilo veľa nových modifikácií týchto známych metód, samozrejme pod novými názvami: elektrodermálny skríning (electrodermal screening, EDS), počítačový elektrodermálny skríning (computerized electrodermal screening, CEDS), počítačová dermografia, viacfaktorová aurikulárna diagnostika, variačná termoaglometria, dynamická segmentárna diagnostika a iné.

V súčasnosti elektropunktúrna diagnostika predstavuje spôsob získania diagnostických informácií cestou  merania elektrických vlastností kože v jej jednotlivých zónach alebo bodoch, ktoré povoľujú nepriamo posúdiť stav vnútorných orgánov, jednotlivých sústav a organizmu ako celku.

Keďže neexistujú dostatočné štatistické údaje o výsledkoch diagnostiky, nie je možné vyzdvihnúť klady alebo zápory tej-ktorej metódy a jej technických prostriedkov.

 

Elektro(aku)punktúrna diagnostika podľa R.Volla

 Základ všetkým elektropunktúrnym metódam položil doktor Reinhard Voll (1909-1989), ktorý vytvoril v 50.rokoch diagnostický systém merania a interpretácie elektrických parametrov kože v akupunktúrnych bodoch.

Metóda EAV získala najširšie uplatnenie a uznanie nielen v Rusku a , no aj vo viacerých európskych štátoch. Je to vysvetliteľné tým, že metóda R.Volla otvára lekárovi veľké možnosti, dáva možnosť vyriešiť mnohé otázky v diagnostike a vybrať optimálnu liečbu.

Základ elektro(aku)punktúrnej diagnostiky podľa R.Volla tvorí experimentálne dokázaný postulát o tom, že podľa elektrických charakteristík jednotlivých bodov kože je možné zistiť stav nielen akejkoľvek sústavy v ľudskom tele ale aj samotného orgánu. Podľa výsledkov meraní jednotlivých biologicky aktívnych bodov je možné určiť prvotnú diagnózu. Metóda R.Volla opisuje viac ako 1193 bodov používaných v diagnostike, čo sťažuje systematizáciu a vyvodenie záverov na určenie diagnózy. Hľadanie biologicky aktívnych bodov je len podľa anatomických princípov.

Na základe analýzy a porovnania nameraných hodnôt sa urobí záver, ktoré orgány spojené s biologicky aktívnymi bodmi, sú najviac poškodené alebo sa u nich začína patologický proces.

Svoje metódy R.Voll realizoval na diagnostickom prístroji, ktorý sa zo začiatku volal „Elecrtopuncter“, no potom bol premenovaný na „KuF- Universal diaterapuncter“, schéma a technické parametre ktorého boli publikované v 1963 roku. Základným systémom elektro(aku)punktúrnej diagnostiky podľa R.Volla sú empiricky získané dáta  elektrických veličín bodov na koži v procese merania. Optimálnym je použitie jednosmerného el.prúdu pri napätí okolo 1,5-2 V a hodnote prúdu pri priložených elektródach 12-15 mikroampér. Vybrané optimálne veličiny testovaného prúdu povolili R.Voll rozpracovať  pre praktické použitie stupnicu pre diagnostickú interpretáciu, získaných v procese merania, veličín elektrického odporu bodov na koži. Normovaná stupnica pre všetky hodnoty elektrických parametrov bodov bola rovnaká  pre všetkých pacientov, a okrem toho sa do nej ukladali všetky namerané hodnoty, čo uľahčovalo diagnostické posúdenie výsledkov meraní. Pri spojených elektródach stupnica veličín elektrického odporu má lineárny charakter a zodpovedá 100 dielikom podľa R.Volla. Predpokladá sa , že ak  hodnota elektrického odporu dosiahne podľa stupnice R.Volla 50-65 dielikov, bez „padania ručičky“, to je v norme. Hodnoty vyššie ako 65 svedčia o hyperfunkčných poruchách a hodnoty nižšie ako 50 poukazujú na degeneratívne (hypofunkčné) zmeny.

V roku 1954 R.Voll spolu s M.Glaser –Turkom zistili, že liečivá nachádzajúce sa blízko akupunktúrnych bodov na koži môžu meniť ich elektrické parametre. Tento jav dostal pomenovanie fenomén testovania medikamentov.

Objav fenoména testovania medikamentov rozšíril diagnostické metódy EAV v určovaní etiológie a patogenézy rôznych chorôb a prevedenia diferenciálnej a syntetickej diagnostiky.

Pre etiologické rozpoznanie príčiny chorôb R.Voll použil nozódy. Nozódy (odvodené od nosos – choroba) predstavujú sterilizované a zhotovené podľa homeopatického princípu antigény a životabudiče baktérií, vírusov a iných patogénnych agentov, vakcíny, tkanivové extrakty napadnutých orgánov a tkanív, produkty látkovej výmeny, rôzne chemické látky, ekologické toxíny atď.

Určenie etiopatogenézy ochorenia metódou EAV je na základe výberu nozódu toho patogénneho agenta, pod vplyvom testovania ktorého sa normalizuje elektrický potenciál biologicky aktívneho bodu orgánu alebo tkaniva. Následne pomocou testovania rôznych dávok nozódu sa individuálne stanovuje jeho optimálna  terapeutická dávka, určuje sa perióda podávania do organizmu pacienta a znášanlivosť s inými liečivami. Dynamické určenie charakteru zmien  elektrického potenciálu biologicky aktívneho bodu pod vplyvom liečby povoľuje operatívnu kontrolu a efektívnosť liečenia.

V EAV , ako aj v metódach tradičnej diagnostiky, pri prevedení lekárom meraní elektrického potenciálu biologicky aktívneho bodu a biologicky aktívnej bázy koži  sa už v procese zisťovania prevádza analýza a syntéza výsledkov a zistených symptómov. Základný metodický problém je  v tom, aby sa podľa rôznych diagnostických kritérií alebo symptómov rozpoznalo ochorenie  a prešlo sa k stanoveniu diagnózy. V praxi sa prechod od symptómu k diagnóze uskutočňuje vďaka logickému úsudku, skúsenostiam a pamäti lekára.  Avšak taký diagnostický prístup nikdy nie je úplný a , nie je dokázateľný ani pre špecialistu určujúceho diagnózu, pretože pri tomto spôsobe diagnostiky sa opiera len o svoju pamäť.

Pravdivosť tohto záveru vychádza aj z nasledujúceho. Aj pri použití krátkeho algoritmu EAV diagnostiky na 40 kontrolných biologicky aktívnych bodoch na vynesenie záverov, lekár musí si pamätať lokalizáciu bodov, ich anatomický názov a informačno-funkčné vzájomné vzťahy, zároveň sa orientovať v minimálne 16 diagnostickými EAV kritériami (veličina meranej úrovne, „padanie ručičky“ atď) a na základe a analýzy určiť diagnózu, pre ktorú musí lekár spracovať veľké množstvo informácií.

V súlade s metódou R.Volla, diagnostika zaoberá dlhý čas a pozostáva z niekoľkých etáp. V prvej etape diagnostiky, pred meraním biologicky aktívnych bodov, je potrebné uskutočniť elektrickú vodivosť „ruka-ruka“ alebo previesť štvorkvartálne merania.

Technika merania biologicky aktívnych bodov môže byť rôzna v závislosti od používanej techniky.

V metóde R.Volla s cieľom získania opätovných a dôveryhodných ukazovateľov sila elektródy na kožu ako aj jej uhol v čase merania sú prísne stanovené. Okrem toho diagnostika podľa R.Volla potrebuje prísne dodržiavanie a identičnosť  konštruktívneho používania rozmerov elektród, materiálu a technológie merania.

Prínos R.Volla pri stanovení a rozvoja metódy elektropunktúry , v porovnaní s inými výsledkami v tejto oblasti je ťažké oceniť. Metóda EAV pri určovaní zmien v tkanivách, orgánoch a sústavách v organizme je najviac dôveryhodnou a informatívnou. EAV s veľkou pravdepodobnosťou pomáha k stanoveniu nozologickej diagnózy, no zároveň je zložitejšia ako  iné elektropunktúrne diagnostické metódy, potrebuje viac času na prevedenie , serióznejšiu a kvalifikovanejšiu prípravu to strany lekára, organizácii jeho pracovného miesta a prístrojového vybavenia.

Metóda R.Volla je povolená Ministerstvom zdravotníctva Ruskej federácie a môže sa používať na území celej Ruskej federácie.

 

Elektropunktúrny vegetatívny rezonančný test podľa H.Schimmela

 Ešte jednou metódou rozvoja elektropunktúrnej diagnostiky je vegetatívny reflex test, ktorý bol rozpracovaný nemeckým lekárom H.Schimmelom v roku 1978. Neskôr sa VRT tiež spomína ako VEGA-test, podľa názvu firmy VEGA, ktorá zhotovila a dala do používania prvý prístroj na realizáciu danej metódy diagnostiky. Neskôr sa metóda rozpracovaná H.Schimmelom stala známou ako  vegetatívny rezonančný test – VRT alebo elektropunktúrny vegetatívny rezonančný test.

Základ VRT tvorí EAV ako medikamentózne testovanie, no na rozdiel od metódy R.Volla,  H.Schimmel vo svojej metóde používal len jeden konkrétny bod na koži.

Princíp diagnostiky pomocou VRT je založený na registrácii zmien ukazovateľov elektrovodivosti jedného bodu na koži pri pripojení testovacieho prístroja. Pre zvýšenie rozlišovacej schopnosti metódy na prístroji realizujúcej VRT, používa sa rozšírenie  meracej stupnice do 80 dielikov nezávisle od prvotných úrovniach meraní bodu nájdeného na koži pre prevedenie VRT. Na prípravu k meraniam sa prevádzala funkčná záťaž známa z BDF.

Široké použitie metódy VRT v Rusku je spojené s prácou kolektívu centra „IMEDIS“, ktorý založil a dlhé roky viedol Ju.V.Gotovskij.

Metóda VRT sa aktívne využíva v klinickej praxi pri sledovaní a liečení pacientov s rôznymi ochoreniami s cieľom objektívneho zistenia informatívnosti a určenie hraníc efektívnosti použitia.

Podľa výsledkov sledovaní je presnosť diagnostiky 85%. VRT je odporučená ako metóda predbežnej diagnostiky pre skríningové testovanie a na odhalenie ľudí užívajúcich drogy. Efektívnosť metódy je 97,9%, čo je blízko k výsledkom výskumu metódou analytickej chémie.

 Počas dlhých rokov v Centre „IMEDIS“ sa uskutočňuje vedecko-výskumná činnosť , upriamená na rozvoj a používanie metódy VRT, rozpracovanie nových prístupov, diagnostických schém, zhodnotenie efektívnosti prevádzanej terapie. V súvislosti s tým, v Rusku a za hranicami je táto metóda známa pod názvom : Vegetatívny rezonančný test „IMEDIS – TEST“.